BRATISLAVA. Nepela bol dieťa majstrovstiev Európy 1958, ktoré vyvolali taký záujem o krasokorčuľovanie, že tréneri nestíhali.
„Môj syn sem chodí už dva týždne a nikto si ho nevšíma, nemôžete sa naňho pozrieť aspoň vy?“ oslovila drobná žena zhodou náhod Hildu Múdru.
Prekvapil seba aj trénerku
Nepela sa už o šesť rokov ako trinásťročné „fifipierko“ (39 kg) ocitol v spoločnej výprave s končiacim, o pol druha desaťročia starším Divínom na innsbruckej olympiáde 1964.
Keď mal pätnásť a podrástol (11 cm) i pribral (8 kg), na domácom ľade mu prevliekli cez detskú hruď šerpu bronzového medailistu ME.
Predstihli ho len dvaja Rakúšania: elegán Emmerich Danzer (za voľnú jazdu dostal dve šestky), ktorý bol vtedy jeho idolom, a Wolfgang Schwarz, až do grenoblianskej zimnej olympiády 1968 krajanov „večný tieň“.
Pätnásťročný Ondrej Nepela so šerpou bronzového medailistu ME 1966.
Prvá „veľká“ medaila kariéry bola podľa Múdrej najväčším prekvapením, ktoré jej Nepela za pätnásť rokov spolupráce pripravil. Zároveň aj prvým dôkazom, že je chlapcom bez nervov, schopným podať kvalitný výkon bez ohľadu na okolnosti.
Aj on sám krútil hlavou: „Nemôžem uveriť, že som tretí. Asi rozhodlo to, že som sa po prvom, nie veľmi vydarenom trojitom salchove odhodlal ho opraviť a – vyšiel mi.“
Mama mu drukovala len pred obrazovkou, z postele – ako naprotiveň, prikvačila ju choroba. Otec, očitý svedok synovho vystúpenia, bol z prekvapujúceho úspechu vyvedený z miery aj na druhý deň.
„Ako šofér mal výbornú povesť, vozil povereníka pôdohospodárstva, ale cestou na prijatie na bratislavskej radnici
