praxi to pre ňu znamená, že trénuje s chlapcami, doma nemá konkurentku. Najmä však dúfa, že jej to vyjde na budúcej olympiáde.
Nie je to tenis, ani plávanie, telesný kontakt pri zápase neobídete. Keď ide do tuhého, krotíte strach?
Mám vždy obrovskú trému, ktorá opadne, keď prídem na žinenku. Nemám na výber – utiecť nemôžem, tak sa musím sústrediť a zápasiť. Občas to ide, občas nie.
Kedy tréma rastie?
Večer pred prvým zápasom. Ráno sa budím úplne vyklepaná. Deň predtým sa váži, losujú sa čísla a dozviete sa, s kým druhý deň zápasíte. A buď ho poznáte, alebo na internete hľadáte, čo je zač. Sú typy, čo nechcú vedieť, s kým pôjdu, ale ja by som nezaspala, keby som to nevedela. Čím som bližšie zápasu, tréma narastá, kým neprídem na žinenku. Keď z nej zídem, prejde desať minút a už sa znovu musím koncentrovať na ďalší zápas. A opäť príde tréma.
Keď sme vás zháňali, boli ste v horách a skúšali paraglajding. To je váš recept ako sa uvoľniť?
To len otca chytila druhá puberta (smiech). S bratom nás pozval na kurz paraglajdingu, bol to relax, aj makačka, najprv sme s padákom chodili pešo hore kopcom. Hore je dosť zima, ale je to skvelé, z výšky je pekný výhľad. Horšie je odtiaľ spadnúť.
Rodičia sú športovo založení?
Otec robí všeličo, hoci žiaden šport nie vrcholovo. Vlani skákal z lietadla, s mamou chodia každoročne na splavy, na korčule, bicykle, na túry. Mama tiež behávala, nie pretekársky, ale za školu. S bratom nás odmalička viedli k tomu, aby sme nesedeli doma a športovali.
Odkedy športujete?
Od štyroch rokov som robila gymnastiku, popri tom cez víkendy tenis, jazdu na koni. Začalo sa to tým, že mi mama dala na výber – buď tanec, alebo gymnastiku. A tancovať som nechcela.
Lenka Matejová začala s gymnastikou v škôlke na prianie mamy,
jej sestra zatiaľ záľubu tohto typu nemá
Prečo?
Tanec sa mi zdal príliš dievčenský. V tom som úplný opak mojej sestry, ktorá bude mať šesť rokov. Je blondína s modrými očami, rada sa fintí, tancuje ľudové tance. Mňa do šiat dali v škôlke raz a to som plakala, kým po mňa mama neprišla. Radšej ako tanec som teda do desiatich rokov skákala gymnastiku. Problém bol, že som nebola dosť ohybná, bolo ma treba stále viac naťahovať. Už to ďalej nešlo, preto padol návrh, či by som sa nedala na zápasenie, keďže som taký chlapčenský typ.
V čom?
Asi v tom, že som sa v škole stále bila.
Otázka, či ste ako malá zápasili na dvore s chlapcami, sa núkala prvá, len sa zdala príliš lacná.
Vidíte, a pritom to tak bolo. Naťahovala som sa s chalanmi a hrala futbal.
Na zápasníčku typické?
Nie, neboli všetky ako ja, je to individuálne. Niekto je povaha, že sa mimo žinenky vyoblieka a namaľuje. Hlavné je, či vás zápasenie baví. Mňa bavilo, lebo som si na to navykla.
Ani štvorročné dieťa do tréningu nemuseli nútiť?
Šport ma držal odmalička. Som typ, ktorý keď s niečím začne, tak ho to drží. Dokonca boli nepovinné tréningy pre tých, čo sa dobre učili a po zvládnutej písomke sme sa tešili, že môžeme ísť trénovať. Trochu ťažšie bolo skončiť s gymnastikou a začať niečo odlišné, keď som išla na športové osemročné gymnázium a začala zápasiť. Na druhej strane gymnastika mi do zápasenia dala dobré základy. Ohybnosť a sila sú dôležité.
Nikdy vás nelákal šport v tíme?
Futbal po tréningu ma veľmi baví. Lenže, som súťaživý typ, ktorý chce za každú cenu vyhrať a hnevá ma, ak to v družstve kazí niekto iný alebo ja sama. Ak by som futbal hrávala tímovo, asi by som ostatným poskákala po hlavách. V zápasení nemôžete z prehry viniť iného než seba. Teda, ja mám ešte vo zvyku obviňovať rozhodcov.
Pamätáte si prvý tréning?
Prišla som, maličká, okolo samí chalani. V ruksaku som mala kimono, netušiac, čo tam majú oblečené, hoci na tréning stačia obyčajné tepláky. Nakoniec som medzi chalanov zapadla a bola veľmi snaživá.
Existuje viacero zápasníckych štýlov. Čím sa líšia?
Muži robia gréckorímsky a voľný štýl, ženy iba voľný. Voľný štýl je silový, nebezpečný, pestrejší aj zaujímavý. Ide o nohy, sem-tam vrch, dovolené sú chmaty na celé telo. Zápasníci sa často dvíhajú do vzduchu. Gréckorímsky je štýl, kde ide iba o vrch tela, zápasí sa chmatmi od pol pása hore.
Ako sa chmaty bodujú?
Zhora, z postoja, sa robia väčšinou chmaty za dva – tri body, výnimočne päťbodové. Jeden bod je napríklad za vytlačenie súpera zo žinenky, alebo za takzvaný parter. Vtedy je súper na zemi a snažím sa dostať ho na lopatky. Ak to vyjde, zápas sa končí bez ohľadu na čas, ktorý ubehol. Inak sa zápasí najviac trikrát dve minúty, na dve víťazné tretiny.
Laik vidí súperov väčšinu času krúžiť po žinenke, odrazu sa bleskovo zomelie čosi, čo len ťažko zachytí.
Hlavne na začiatku sa zápasníci oťukávajú. Ak sa nepoznajú, zisťujú, čo je druhý zač a čo si môžu dovoliť. Pritom musia vyvíjať aktivitu a snažiť sa získať body, lebo ak len krúžia po žinenke, budú ich napomínať. No sú aj typy, čo ihneď po odpískaní idú do vás!
Kam to v kariére dotiahne zápasník gentleman - u žien „gentlewoman“?
Ako v každom športe, aj tu sú stanovené pravidlá, keď hrozí úraz alebo niečo nebezpečné, nesmiete napríklad vykrúcať ruku. No nemôžem povedať, že by chlapci, s ktorými som od začiatku trénovala, boli zvlášť gentlemani. Teraz už je to iné. Sú odo mňa väčší, ťažší a musia si dávať pozor.
Do akej miery záleží na váhe?
Najnižšia ženská váha senioriek je štyridsaťosem kíl. Váha vyššie je päťdesiatjeden, čo sú vlastne len tri kilá. No takmer všetci zápasníci chudnú do nižšej kategórie, čo je pre nich výhodné. Váženie je jeden deň, druhý deň sa zápasí, takže ak sa odvážite, musíte mať na váhe napríklad štyridsaťosem kíl alebo menej. Na druhý deň už nikoho nezaujíma, či ste sa prejedli a máte päťdesiatpäť.
To už pripomína modeling. Vyskytuje sa v brandži anorexia alebo bulímia?
Zatiaľ som si nevšimla, ale na majstrovstvách sveta sa stalo, že kamarát - zápasník robil váhu, a odpadol. Nevyzeral najlepšie, ležal na zemi dehydrovaný. Dávali mu vodu, kyslík a rozchodil to. Pravdepodobne bol dlho v saune.
Odlišuje zápasenie žien a mužov okrem stavby tela aj taktika?
Jasné, že ženy uvažujú inak ako chlapi.
Na žinenke konkrétne ako?
Ak by ste, dajme tomu, pozerali olympijské finále a porovnávali v rovnakej váhe ženy a mužov, mužské zápasenie sa vám na prvý pohľad zdá živšie, zaujímavejšie, atraktívnejšie. Muži majú viac sily, sú rýchlejší, zdatnejší. Ak si porovnám ženu a chlapa v mojej váhe, cítim, že je zdatnejší, možno aj techniku má viac rozšírenú.
Čo je zvláštne, rovnaký anglický názov - wrestling – zdieľa seriózny šport aj divadelná zápasnícka šou.
Ľudí to pletie, neviem, prečo sa to volá rovnako. Občas, keď o polnoci v televízii vysielajú wrestling, sledujem ho s otcom, ktorého stále drží kickbox, K1 a podobne. Wrestling je asi naozaj divadlo, lietajú po ringu ako bábiky. Ale vidno, že niektoré chmaty prevzali z nášho zápasenia.
Zápasí sa trikrát dve minúty, na žinenku sú traja rozhodcovia
a na bodoch sa musia navzájom zhodnúť
Dá sa na prax zápasníka spoľahnúť v pouličnej bitke?
Počula som historky, že sa zápasník pobil. Skúsenosť s tým, chvalabohu, nemám, no čo počúvam, v pouličných bitkách sa najmä búchajú a kopú. Ak by k tomu teda došlo, bude tréning asi výhodou. Máloktorý útočník napríklad čaká, že mu zápasník zaútočí na nohy, a hodí ho o zem.
Prekvapí, aká ste drobná – nie je v zápasení výhodou výška?
Zápasníčky sú vysoké, nízke, štíhle aj tučné. Najnižšia kategória juniorov je štyridsaťštyri kíl, najvyššia sedemdesiatdva, stokilovú zápasníčku nestretnete, alebo ak, tak nemá kategóriu. Fakt je, že nižšia má nižšie ťažisko, ale neexistuje ideálny zápasnícky typ. Je to veľmi individuálne. Niekomu vyhovuje, že je dlhý, útočia mu po nohách a on to dokáže dobre brániť. Hlavné je mať perfektnú kondičku. Na zápas nemôže prísť dážďovka.
Stane sa, že súperku nechtiac zraníte a potom prídu výčitky?
Iste. Koľkokrát sa aj medzi mužmi stane, že jeden ublíži druhému, pričom ten, kto má vykĺbené rameno alebo zlomenú ruku, neplače, zato plače ten nad ním, čo úraz spôsobil a je z toho hotový. Najčastejšie úrazy sú natiahnuté väzy, šľachy. V kolene sa mi natiahnu každý druhý rok. Keď vyskakujú ramená, tiež to nie je pekný pohľad, zlomeniny sú menej časté, ale stávajú sa. Keď sa prihodí úraz a čakajú ma ešte zápasy, najlepší kamarát je páska, ktorá spevní koleno a podobne. Kým to nie je vážne, viete na žinenke stáť a je to zápas, o aký vám ide, idete do toho.
Do akej miery kariéru odskáče chrbtica? Zhrbená a zapretá nohami, to nie je práve prirodzený postoj.
Je to záťaž, preto ma aj chrbtica posledných päť rokov bolí, čo je môj hlavný zdravotný problém. V každom mojom zranení hrá rolu chrbtica, ktorú dlhodobo namáham. Niekedy mám dva, tri mesiace pokoj, nič necítim a potom pol roka – bum a každý deň ma bolí chrbát. Už som bola u naprávačov, cvičil so mnou fyzioterapeut, lekár mi dal tabletky, každý niečo iné. Ale zatiaľ problém trvá.
Stojí to za to?
Každú chvíľu mám toho plné zuby. Rozhodla som sa, že sa chcem dostať na najbližšiu olympiádu, to je môj sen a potom to balím. Skončiť som chcela už dávnejšie, keď sa mi nedarilo nič z toho, čo som očakávala. To bol rok 2008, na majstrovstvách sveta aj Európy som skončila bez medaily, nevyšli mi kvalifikácie na olympiádu. Snažila som sa, ale súperky boli lepšie. Mala som len osemnásť, bol to iba prvý rok, keď som na olympiádu teoreticky mohla ísť a bola som príliš mladá, nemala som skúsenosti. Uvidíme, ako to vyjde o dva roky.
Čo potom?
Že by ma zavreli do kancelárie, to nehrozí. Zatiaľ študujem fakultu telovýchovy a športu. Ak doštudujem, hádam budem trénerka a budem učiť deti zápasiť. Čo iné, keď už celý život robím šport? Ak sa to podarí, rada by som na Slovensku rozbehla zápasenie dievčat. Ale ktovie, možno ma zápasy budú držať do štyridsiatky a budem na ne chodiť so štyrmi deťmi. Prípadne trochu špekulujem, či sa nedám k policajtom.
Láka vás akcia v teréne?
Skôr ma láka policajný dôchodok! (Smiech.)
Kedy idú do dôchodku zápasníci?
Do tridsiatky to ešte ide, asi najlepší vek je dvadsaťpäť, dvadsaťsedem, ale zápasila som už aj so štyridsaťročnými. Veľa žien chodí na zápasy s deťmi, ktoré ich povzbudzujú a po zápase im mamy hovoria – videla si, ako mamička tamtú položila na lopatky?
Trénujete deti – baví vás to, máte pedagogické vlohy?
Baví, deti sú zlaté a je s nimi kopec zábavy. Najradšej by sa hrali, ale aj bili, sú medzi nimi nadšenci bitkári. Mám ich asi desať a hodina s nimi dá zabrať viac ako celý deň školy alebo tréningu. Tento rok som s nimi chodila na turnaje. Nemusia vyhrať, no už to, že bojujú, človeka veľmi teší.
Vlani ste vyhrali majstrovstvá Európy juniorov. Pripúšťali ste si predtým úspech?
Vôbec nie. Ja aj tréner sme boli do poslednej chvíle v tom, že ide najmä o to, dostať sa do kategórie štyridsaťštyri kíl, v akej bežne nesúťažím. Začalo sa to vo Francúzsku, kde som schudla, tréner mi hovorí, aká si vychudnutá. Zo žartu vravím, že môžem ísť aj na štyridsať štvorku a on na to, že to nie je zlý nápad. Nasadila som diétu a do poslednej chvíle tŕpla, či prejdem, alebo nie. To sa zdalo prvoradé.
To bolo v Gruzínsku, iný turnaj nedávno hostil Azerbajdžan. Je to na Kaukaze silný šport s tradíciou?
Je tam rozšírený, v mnohých štátoch dokonca národný. V Gruzínsku bolo plné hľadisko, o ženský zápas bol záujem, nehovoriac o mužskom. To isté platí v Rusku. Rusky alebo Ukrajinky nechce nikto dostať za súperky.
Bol čas pri turnaji poobzerať okolie?
Nebol. Stane sa, že na turnaji ostane voľný deň, ale väčšinou som zničená, že na to nemám ani chuť a z krajiny nemám pôžitok. Ani cestovať sa mi príliš nechce, je mi jedno, kde sa zápas odohrá. Žinenka je všade rovnaká.
Nemá okolo seba tím, sústredenia a turnaje absolvuje s trénerom Jozefom Gerbocom.
V apríli ju napríklad čakajú majstrovstvá Európy seniorov
Aj ste cestovaním dozreli, cítite sa viac samostatná?
Hovoria mi, že áno, práve vďaka tomu. Má to svoje výhody aj nevýhody. Keď som mala štrnásť, pätnásť rokov a začala som chodiť do zahraničia, rodičia si museli zvykať. Stále ste preč, domov si prídete oprať veci a zase utekáte.
Dá sa na turnajoch skamarátiť?
Dá, ale to skôr na sústredeniach. Na turnajoch je to niekedy na život a na smrť, na žinenke na vás súperka zazerá a neviete, či ju máte pozdraviť. Stalo sa mi v Budapešti, že som za súperku dostala kamarátku, ktorá mi predtým písala, ako dúfa, že to vylosujú inak. A hneď prvé kolo sme šli proti sebe. Na žinenke ide kamarátstvo bokom a potom sme opäť kamarátky.
Na Slovensku vraj nemáte konkurenciu, preto trénujete s mužmi.
Čo sa týka žien a dievčat je to u nás ťažké. Občas zvyknem trénovať s kamarátkou Terezou, ale ona má okolo šesťdesiat kíl a ja päťdesiat, takže je tam rozdiel. V Česku je momentálne zápasníčka Lenka Martináková, tak to robíme, že striedavo cestujeme jedna k druhej a trénujeme spolu. Samozrejme, na sústredeniach v zahraničí už je zápasníčok veľa.
Na rozdiel od hokeja a futbalu, zápasenie u nás nie je atraktívne pre divákov a určite menej ťahá sponzorov.
Je to ťažké, aj náš klub má finančné problémy. Nehrozí, že na zápasenie príde plná hala divákov, no vždy sa niekto nájde. Minimálne samotní zápasníci alebo zápasníčky zaplnia časť tribúny.
Chlapci sa vás neboja? Predsa len, aura zápasníčky...
To ma držalo v pätnástich, šestnástich rokoch, keď som sa s chalanmi bila a v škole machrovala. Teraz už vôbec.
Ani zo žartu? Položiť niekoho na lopatky?
Zo žartu áno. Mali by ste vidieť našu rodinnú oslavu ako prebieha, ako sa bláznime, naťahujeme a ukazujeme triky. Aj sestru občas vezmem medzi deti na tréning a učím ju pár chmatov. Len mama je zásadne proti, vždy hovorí, že jedna zápasníčka v rodine stačí.
Sníva sa vám o zápasoch?
Ale áno. Stáva sa, ak vedľa niekto spí, a ráno sa pýta – ty si v noci zápasila? Keď som ako malá robila gymnastiku a chodila k sesternici, tá sa sťažovala, že vedľa mňa nechce spať, lebo v noci cvičím. Jednoducho, choroba z povolania.
Pochádza z Bratislavy, absolvovala športové gymnázium, na Fakulte telesnej výchovy a športu UK študuje trénerstvo a učiteľstvo telesnej výchovy. Historicky prvé významné medaily pre slovenskú zápasníčku v zahraničí boli jej bronz (2005) a striebro (2007) z majstrovstiev Európy kadetiek. Dosiaľ najväčším úspechom je vlaňajší titul juniorskej majsterky Európy. Tento rok ako juniorka aj seniorka na turnajoch skončila na treťom (majstrovstvá Európy juniorov) a piatom mieste (majstrovstvá sveta juniorov, majstrovstvá Európy seniorov). Pôsobí v ZK Dunajplavba, pracuje v Národnom športovom centre, jej trénerom je Jozef Gerboc. Má mladšiu sestru a staršieho brata, žije v Bratislave.
