Najslávnejší maratónec Košičanov sklamal jediným – že bežal obutý

BRATISLAVA. Pred polstoročím vyhral v Košiciach prvý Afričan: Etiópčan Abebe Bikila, vôbec najslávnejší maratónec, aký kedy žil.

Rok predtým ako úplne neznámy bodyguard etiópskeho cisára triumfoval na rímskej olympiáde 1960. Štvrť storočia po tom, čo Mussoliniho armáda dobyla Habeš a ako vojnovú korisť do večného mesta dovliekla žulový obelisk Axum.

Abebe práve pod ním, dva kilometre pred cieľom, na radu svojho kouča Onniho Niskanena predĺžil krok, striasol sa posledného konkurenta, Maročana Rhadiho Ben Abdesselama a po antickej Via Appia si v žiari pochodní dobehol po zlatú medailu. Bosý!

Po 42 km mal pulz 88

„Fantastico!“ žasol taliansky lekár, keď prvému olympijskému šampiónovi čiernej pleti po odbehnutí 42 195 m v rekordnom čase 2:15:16,2 nameral pulz 88. „V kľude máva 45,“ poznamenal jeho švédsky tréner fínskeho pôvodu, ktorého cisár Haile Selassie koncom roku 1946 angažoval ako kouča svojej gardy.

„Koľko by si bol schopný ešte bežať týmto tempom?“ spýtal sa Niskanen na lekárov podnet Abebeho. „Takých 10-15 kilometrov,“ odvetil.

Triumfoval aj o štyri roky v Tokiu. Štyridsať dní po tom, čo mu vyoperovali slepé črevo. Už v maratónkach a zasa vo svetovom, ešte oveľa hodnotnejšom rekorde 2:12:11,2. Kým s vyše štvorminútovým odstupom dobehol prvý z jeho súperov, mal za sebou tretinu gymnastických cvikov, ktorý svet dnes pozná pod názvom strečing.

„Bikila nie je bežecký stroj, ale je virtuóz úsporného pohybu,“ skonštatoval japonský denník Asahi Šimbun.

V Ríme sa nezastavil ani na jednej občerstvovacej stanici. V Košiciach sa napil len na 30. kilometri. Nedopitú fľašu neodhodil, ale podal starenke stojacej pri trati, ktorá vtedy ešte viedla do Sene a späť.

Skoro vôbec sa nepotil. „Ak si občas musel utrieť pot z čela, urobil to takým pohybom, ako keby sa zaň hanbil,“ napísal český publicista Zvonimír Šupich. Podľa Niskanena, „v Ríme stratil na váhe 50 a v Tokiu dokonca len 45 gramov“. Jeho francúzsky predchodca s alžírskymi koreňmi Alain Mimoun pribehol v Melbourne 1956 do cieľa ľahší o štyri kilá...

Presne 30 rokov po Zabalovi

„Béla-báči“ Bukovský, spiritus rector košického maratónu, mal nos na hviezdy. V tridsiatom prvom dotiahol na Slovensko prvého Argentínčana: Juana Carlosa Zabalu. V Košiciach zabehol svoj prvý maratón a o rok sa stal v Los Angeles olympijským víťazom.

Bikila mal maratónske pedigrée: presne v ten deň – 7. augusta 1932 – sa narodil. O tom sa však dozvedel, až keď nečakane vyhral maratón na rímskej olympiáde 1960.

Do Košíc pricestoval 30 rokov po Zabalovom triumfe. Predtým štartoval v Prahe na Behu Rudého Práva. V Československu vtedy strávil vyše tri týždne.

Bukovský sa v šesťdesiatom treťom nečakane pobral na druhý svet, takže dnes už nikto zodpovedne nepotvrdí, kto sa najväčšmi zaslúžil o exkluzívnu návštevu. Zrejme práve on pravidelným klopkaním na všetky dvere počas pravidelných návštev „baráku“ na pražskom Poříčí, kde sídlilo vedenie čs. telovýchovy.

Bikila odchádzal z Košíc nadšený. Aj jeho tréner. „Uvažuje sa o majstrovstvách sveta v maratónskom behu. Ak sa to podarí, budem desiatimi hlasovať za to, aby boli každý rok v Košiciach. Neviem si predstaviť, že by niekde inde mali krajšiu myšlienku, lepšiu organizáciu a väčšiu divácku kulisu,“ citoval Niskanena The Daily News.

Dvoje botasiek za honorár

O Bikilovi pred olympiádou 1960 okrem neho nikto nechyroval. Dostal sa na ňu ako náhradník za Wami Birata, najrýchlejšieho etiópskeho vytrvalca, ktorý domáci nominačný maratón v Addis Abebe nedokončil. Chopil sa šance a už ju nepustil. Tretí životný maratón, prvý v zahraničí, premenil na olympijský triumf.

Košice čakali hýrivú hviezdu, namiesto nej prišiel skromný a málovravný askét. Muselo byť načim, aby sa mu rozochveli veľké pery pod širokým nosom a nad úzkymi fúzikmi.

„Vyše týždňa som ho každé ráno s trénerom vozil z hotela Slovan na tréning na štadión Lokomotívy,“ spomína František Kapcár, dlhoročný spoluorganizátor košického maratónu. „Dnes už to môžem povedať: vozil som ho len tam, lebo keď som sa ho pred prvou cestou späť spýtal, či si nemá chuť zašoférovať, tak sa mu rozžiarili oči, že som mu hneď prepustil volant. Od toho dňa vozil v bielej Pobjede späť z tréningu on mňa, nie ja jeho.“

Po jednom z tréningov chýrny, už nebohý košický rozhlasový reportér Vladimír Martinček pozval Bikilu na rozhovor.

„Vypísal mu a hneď aj vyplatil honorár 250 korún. Abebe mi ich však vzápätí strčil do rúk s odôvodnením, že on ako amatér nesmie prevziať žiadne peniaze. Tak som mu za ne kúpil dva páry botasiek, a to už bolo v poriadku s regulami,“ smeje sa Kapcár, ktorý aj v 88 rokoch pláva a lyžuje. „Pred odletom domov mi z vďačnosti dal 40 etiópskych birrov. To zasa on narobil problémy mne. Trvalo mi možno aj pätnásť rokov, kým som si v obavách z móresov minulého režimu trúfol vo Viedni ich vymeniť a zistil, že nejde o majland...“

Veniec od Moniky

Na Bikilu majú Košičania tie najlepšie spomienky. Nový tridsaťtisícový štadión Lokomotívy bol nabitý a trať lemovali hustejšie špaliere než predtým aj potom.

„Abebe bol veľký sympaťák,“ tvrdí Monika Kočišová – Kropáčová, začiatkom šesťdesiatych rokov slovenská rekordérka na 800 m (2:10,2), vtedy študentka medicíny, dnes už sedemdesiatnička, ktorá prednáša prešovským bakalárom.

Pôvodne mala cestovať na tú istú rímsku olympiádu, na ktorej vyhral Bikila.

„Zobrali mi mieru na kostým, aj vyskúšať mi ho nechali. Napokon som ju však v slzách sledovala len v televízii. Týždeň pred odletom mi zavolali, že namiesto mňa pocestuje mladučká, iba 17-ročná česká diaľkárka Vlasta Přikrylová.“

Monika ako najlepšia košická atlétka vešala na krk vavínový veniec víťazným maratóncom.

„Až dovtedy, kým ktosi nerozhodol, že dievčina, čo bude dekorovať bežcov, musí nosiť národný kroj,“ vraví. „To som odmietla. Ja som s víťazmi behávala záverečné metre v reprezentačnom drese, lebo som sa pokladala za atlétku, a nie folkoristku.“

Osudný „chrobák“

Bikila za svoj prvý olympijský triumf dostal od cisára prsteň. V Tokiu ho stratil, ale našla ho poctivá japonská hotelová upratovačka a poslala mu ho poštou.

Za druhý mu Haile Selassie daroval auto – biely Volkswagen Beetle.

Pokus o hetrik mu v Mexiku 1968 nevyšiel. Na 17. kilometri zlomila jeho vôľu zlomená kostička na priehlavku. Skôr než odstúpil, pošepol svojmu rovesníkovi Mamo Woldovi: „Odteraz je to na tebe.“

Mamo ho nesklamal: k striebru z desaťtisícky pridal zlato z maratónu. O štyri roky v Mníchove v štyridsiatke skompletizoval zbierku maratónskym bronzom.

Abebe mu k nemu ako prominentný hosť olympiády 1972 blahoželal už len z invalidného vozíčka.

V jednu marcovú noc 1969 ho za volantom „chrobáka“ oslnila protiidúca cisterna a v uhýbacom manévri sa zrútil do hlbokej priekopy. Po 13 hodinách ho v nej našli v bezvedomí.

Cisár zbuntošil svet akoby šlo o jeho syna. Špeciálom ho nechal previezť na renomovanú kliniku v britskom Stoke Mandeville. „Spojazdnili“ mu hornú časť tela, takže dokázal strieľať z luku, zúčastňoval sa dokonca aj na súťažiach paraplegikov, ale nohy, tie jeho zázračné nohy, ktoré všetci obdivovali, už nezachránili.

Svet o nich však ďalej básni. Po jeho smrti v októbri 1973 na mozgovú mŕtvicu ešte viac než predtým. A právom.